Ako som objavila jogu v daždivom meste
Prišla som do mesta, kde dážď nebol návštevníkom, ale obyvateľom. Padal z rána, padal z večera, niekedy aj celé popoludnie bez prestávky. Oblaky sa len zriedka nadvihli a svetlo pripomínalo ustlané šedivé plátno, ktoré nikto neodhrnie.
Na začiatku ma to ťažilo. Všetko bolo mokré, topánky premokali, vlasy splihli, kniha zostala neotvorená. Chodila som po chodníkoch s hlavou sklonenou a myšlienkou, kedy sa to konečne skončí. Mesto malo však niečo, čo som najprv nevidela – malé zákutia, kde sa dalo zastaviť, sadnúť si a nadýchnuť sa.
V jednej z tých uličiek som našla štúdio s drevenou podlahou, policami s knihami a vôňou santalového dreva. Majiteľka mi povedala, že cez víkend začínajú kurz pre začiatočníkov. Bez premýšľania som súhlasila, lebo dážď za oknom mi pripadal ako zámienka zostať vo vnútri.
V tých dňoch sa zo zvyku stala tichá každodenná potreba. Na podložke som zistila, že dážď za oknom vlastne nevadí. Práve naopak, jeho rytmus sa stal sprievodcom môjho dýchania a ja som sa prestala ponáhľať.
Prvý dotyk s podložkou
Vstúpila som do miestnosti s mierne zvýšenou teplotou a vôňou eukalyptu. Bolo tam asi dvanásť žien rôzneho veku, niektoré sa už usádzali do jednoduchých pozícií, iné si ešte upravovali pásy. Inštruktorka, drobná žena so sivými vlasmi, nás privítala tichým hlasom a nechala nás chvíľu len dýchať.
Cvičenie sa volalo pomaly. Žiadne zložité prechody, žiadne skákanie. Každý pohyb trval tak dlho, aby som si uvedomila, odkiaľ vychádza. Zistila som, že moje telo je oveľa menej nevládne, než som si myslela. Stačilo mu venovať pozornosť a ono sa otvorilo samo.
Po hodine som vyšla na chodník a dážď ma neprekvapil. Prvýkrát som si uvedomila, že kvapky na tvári nie sú prekážkou, ale prirodzenou súčasťou celého dňa. Vo vrecku som mala leták s rozpisom ďalších lekcií a ceruzkou som si podčiarkla utorok aj štvrtok.
Dážď ako spoločník
Ráno vstávam o šiestich, keď je mesto ešte tiché. Obloky sú zvyčajne ťažké od nočného dažďa a vzduch vonku vonia machom a mokrým kameňom. Skôr než otvorím okná, rozložím si podložku v obývačke a zapálim malú sviečku.
Prvých desať minút len sedím so skríženými nohami a sledujem dych. Ak je vonku búrka, počujem ju cez stenu. Ak len mrzne mrholenie, vnímam tichý šelest za sklom. Oba zvuky ma učia, že nemusím nikam ponáhľať.
Niekedy si k praxi pustím čítanie, inokedy si vezmem zo stolíka svoj zápisník, občas sa inšpirujem na stránke s knižnými odporúčaniami. V ňom mám schované citáty, ktoré ma sprevádzajú – o trpezlivosti, o načúvaní, o tom, že nie všetko treba riešiť hneď. Sú to slová, ktoré sa v daždi čítajú inak ako za slnka.
Pohyb medzi kvapkami
Keď prší, mám tendenciu zostať doma. Jogínsky prístup ma však naučil inému – nevzdávať sa pohybu len preto, že je mokro. Začala som chodiť na dlhšie prechádzky v ľahkej nepremokavej bunde, ktorá mi pripomína druhú podložku. Cesta popri rieke má v daždi zvláštne ticho, akoby sa celé mesto schúlilo do seba a potichu dýchalo.
Na týchto prechádzkach sa cítim pokojnejšie než v preplnenej kaviarni. Po návrate domov si sadám do pozície dieťaťa a vnímam chlad na tvári. Studené kvapky na lícach sú ako jemná masáž a pripomínajú mi, že telo je pripravené prijímať svet taký, aký práve prichádza.
Večer, keď dážď neustáva, si niekedy pustím krátke riadené cvičenie z kanála, ktorý objavila jedna kamarátka. Vychádza z neho pokojná angličtina, ale ja ju nepotrebujem počúvať, len cítiť rytmus a nádych. Štyridsať minút a zaspávam okamžite.
Tichá hodina pred svitaním
V poslednom mesiaci pobytu som si zvykla vstávať o piatej. Nebolo to kvôli disciplíne, ale preto, že sa mi v tom čase najlepšie dýchalo. Šero za oknom sa miesilo so svetlom pouličnej lampy a ja som mala pocit, že celý svet ešte spí.
Cvičenie v tom čase nemalo meno. Sedela som v jednoduchej polohe, potom som sa jemne naťahovala, potom zase stíchla. Inštruktorka v štúdiu mi raz povedala, že pravidelná prax sa časom stane niečím ako tichý rozhovor so samým sebou. Mala pravdu a ja som toto slovo nosila so sebou aj cez dážď.
Ráno, keď vychádzam zo sprchy, je na okne jemná hmla. Zotieram ju prstom a za sklom vidím ulicu, na ktorej sa práve rozkvitajú prvé lampy. V tej chvíli je pre mňa mesto darom, nie prekážkou.
Čo mi zostalo z tých mesiacov
Pred odchodom som sa rozhodla zhrnúť si, čo mi táto skúsenosť dala. Nie do zoznamu, ale do krátkej tabuľky, aby som videla, ako sa zmenil môj deň. Pohyb, dych a vzťah k počasiu sa posunuli z niečoho okrajového do každodennej istoty.
| Pred objavom jogy | Po niekoľkých mesiacoch praxe |
|---|---|
| Dážď ma unúval | Dážď ma sprevádza |
| Ráno som len vstala a utekala | Ráno si nájdem desať minút pre seba |
| Trápenie s vlastným telom | Trpezlivé načúvanie telu |
| Knihy len vo vlakoch | Čítanie sa stalo súčasťou praxe |
| Mesto ako cudzie miesto | Mesto ako súčasť každodenného rituálu |
Z mesta som si odniesla nie suvenír, ale niečo trvácnejšie. V hlave mi zostali slová inštruktorky, v ruke zvyk rozložiť si podložku kdekoľvek, v pľúcach rytmus, ktorý mi pomáha aj teraz, ďaleko od dažďa.
Drobné tipy pre podobné mesiace
- Vyberte si štúdio, ktoré vonia drevom a tichom, nie výkonom.
- Prvý týždeň len ležte v polohe dieťaťa a dýchajte.
- Nečítajte veľa o joge, skúste ju robiť, aj keď je vonku smutno.
- Nechajte si jednu hodinu týždenne len pre seba, bez telefónu.
- Oblečte si na prechádzku v daždi niečo teplé pod nepremokavú bundu.
Dnes, o mesiace neskôr, otváram ráno okno a počúvam, či je vonku dážď. Ak nie je, pustím si nahrávku zvukov dažďa a sadám si na podložku. Napíšem si do denníka vetu, ktorá ma v tej chvíli napadne, a potom ju zdieľam na stránke Red Poppy Stories, kde zbieram podobné drobné momenty. Zajtra ráno si preto najprv rozložím podložku, zapálim sviečku a dýcham desať minút skôr, než začne bežný deň.