Postavy, ktoré so mnou kráčajú cez dni

Doma má síce knihy na poličke, no najčastejšie sa s ich postavami stretávam úplne inak. Švejk sa objaví pri čakaní na električku, Babička pri vôni chleba a Maryka pri svedomitoj starostlivosti o druhých. Niektoré tvárne sprevádzajú celé roky, iné príde na jeden večer a predsa zostanú. Čítanie sa pre mňa stále viac podobá stretnutiu: postava vstúpi do môjho dňa, prinášie iný rytmus a otázky, ktoré by som sám nepoložil.

Spomínanie na knihy má vlastné farby, zvuky a vône. V detstve ma k obľúbenému textu sprevádzala vôňa mamineho koláča, neskôr som Švejka nosil v taške medzi gymnaziálnymi zošitmi a dnes sa s ním stretávam v autobuse. Medzi týmito spoločníkmi mám aj postavy, ktoré nepotrebujú konkrétnu scénu. Stačí správne slovo, správna nálada alebo chvíľa ticha. Vtedy sa rozsvieti niečo z ich charakteru a napojí sa to na prítomnosť.

Postavy vstupujúce do bežného dňa

Švejk je postava, ktorú spoznám skôr podľa nálady než podľa podoby. V dopravnej zápche nepotrebujem jeho uniforme, stačí pohľad na ľudí, ktorí sa zdajú byť pripravení porovnávať celý svoj deň s náskokom cudzích. Jeho pokojný, trochu ironický pohľad mi pomáha vnímať vlastné rozčarovanie z menšieho uhla. Niekedy sa naň pozriem a spozorujem, že príčina sa celý čas ukrývala v mojej predsažnosti.

Na vlastnom blogu sa snažím zachytiť práve takéto malé stretnutia s postavami. Nejde o prehľad kníh ani o výpočet strán, ktoré som prečítal. Skôr zapisujem okamihy, v ktorých sa niekoho z knihy podarilo stretnúť so mnou na ulici, v kuchyni alebo pri okne. Taký zápis môže pôsobiť ako drobný denník, no jeho zmysľom je zachovať pocit, že postava nezmizla medzi vytlačenými stranami.

Gregor Samsa sa zjaví v chvíľi, keď sa zasekám v bežnej rutine. Stačí, že sa zmení jeden deň a všetko dostane inú podobu. Jeho príbeh nepovažujem za varovanie pred tým, aby som sa zmenil, skôr za pripomienku, že každý deň podlieha neočakávaným premenám. Keď sa nechám uniesť plánmi a povinnosťami, často zistím, že som sa vlastne vôbec nepozeral na to, čo sa okolo mňa deje.

Babička, vôňa chleba a nádej

Z detstva si pamätám večer, keď mama čítalaBabičku a z kuchyne sa šírila vôňa chleba. Rozprávanie bolo síce na druhom konci izby, ale oba svety sa spájali. Postava starej ženy ma vtedy upútala svojou pokojnou vytrvalosťou. Neexistovala pre ňu výrazná chvíľa, ktorá by všetko zmenila. Rozhodnutia, ktoré prijímala, mala skôr podobu každodenného úkonu, predsa sa v nej ukazovala neobyčajná sila.

Knihová Babička nie je svätá a nepotrebuje byť bez chyby. Jej hodnota tkvie v tom, ako dokáže zostať človekom uprostred bežných starostí. Nerobí z viery výkon, nevyhlasuje veľké pravdy a nenechá sa zahančiť tým, čo sa jej nepodarilo. Práve preto som si ju mohol všímať vtedy, keď som v kuchyni videl prvý rozpraskajúci sa chlieb, ktorý nebol ani pekný, ani dokonale vykopaný, ale vonzal tak, ako mal.

Dnes sa k spomienke naBabičku uchýlim, keď sa mi zdá, že svoj život zbytočne dramatizujem. Stačí spomenúť si jej trpezlivosť a rovnováhu. Niekedy je najťažšia odvaha práve v obyčajnom čine: vydržať, kým sa veci upokoja, a nechať si pri sebe jednu vec poriadnu.

Humor, ktorý chráni pred prílišnou vážnosťou

Švejk dokáže rozprúdiť smiech aj vtedy, keď sa okolnosti správajú celkom vážne. Nie každý jeho životopisný detail má význam, no práve v tom spočíva jeho pôsob. Ľudia v ňom vidia vlastné rozčarovanie, a preto s ním zostávajú. Jeho humor mi pomáha nezamieňať jednu nepríjemnosť za celú tragédiu. Smiech sa nestáva únikom, ale spôsobom, ako si vrátiť priestor na premýšľanie.

Don Juan sa do môjho obzoru dostáva v inom podobe, často medzi príbehmi o láske a želani. Zaujíma ma predovšetkým to, čo jeho postava odhaluje o divákovi. Pomyselný náboj jeho prítomnosti ukazuje, že túžba môže byť silnejšia než pokoj. Zároveň nabáda k úprimnosti: voči sebe samému, voči svojim vzťahom aj voči očakávaniam, ktoré si o láske vytvárame.

Iné hlasy a štýly nachádzam aj v inom literárnom svete. V každej knihe sa mi otvára iný spôsob pozerania na známe veci. Niekedy ma osloví postava, ktorá nič rýchleho nevyhlasuje. Inokedy práve rýchlosť a neistota pomôžu objaviť vec, ktorú by som pri pokojnom čítaní prehliadol. Spoločné mi ostáva hľadať postavy, ktoré sa dajú stretnúť aj mimo strán.

Čo z nich preberám do svojho dňa

Najprv si všimnem postáv, ktoré ma oslovujú svojim spôsobom konania:

Často však potrebujem niečo, čo ma nielen pobaví, ale aj udrží svedomý. Vtedy siahnem po postavách s hlbším sporom:

Tieto postavy nemajú spoločné jednanie, no spája ich schopnosť zmeniť smer pozornosti. Švejkovo iróniou prebúdzam pozornosť, Babičkinou vytrvalosťou nachádzam rovnováhu a Holmesovou dôkladnosťou odlišujem to, čo naozaj videl, od toho, čo si domýšľal. Ich prítomnosť v mojom dni závisí od toho, že si pre ňu vytvorím miesto. Inak by zostali iba menami na chrbtoch kníh.

Čo zostáva na stole

Z týchto spoločníkov je mi najbližší Švejk. Jeho pohľad sa hodí do rána, keď sa snažím zistiť, čo sa dnešok vlastne snaží kaziť. Babička sprevádza chvíle, v ktorých potrebujem jednoduchú vieru, že pravidelný úkon môže mať zmysel. Malý princa sa zase objaví vtedy, keď sa stratím v množstve podrobností a zabudnem na otázku, na ktorú mi záleží.

Občas pri hľadaní inšpirácie narazím na krátku hernú odbočku. Je to iný rytmus, rýchly a priťahujúci pozornosť. Takéto miesto pripomína, že nás zvedie rýchlosť aj v bežnom texte. Pozornosť sa potom musí vrátiť späť k vlastnej vete, k vlastnej skutočnosti a k postave, ktorá práve čaká na stretnutie.

Praktický krok pre dnešok: otvoriť knihu, nájsť jednu vetu, ktorá znie ako moja vlastná, a zapísať ju do denníka. Tak sa literárna postava stane skutočným spoločníkom môjho dňa.