Noc strávená v kníhkupectve

Vždy som si predstavovala, že kníhkupectvá po zatvorení dýchajú inak. Cez deň nimi prechádzajú kroky, šušťanie tašiek a krátke rozhovory pri pokladnici. V noci zostávajú iba police, mäkké svetlo a príbehy, ktoré nikto nečíta nahlas.

Keď som sa raz ocitla v starom kníhkupectve po zotmení, čas sa prestal správať obvyklým spôsobom. Nebolo kam ponáhľať sa, nebolo treba si vyberať medzi povinnosťami. Každý regál pôsobil ako malá ulica a každá kniha ako dvere, za ktorými sa dalo na chvíľu zmiznúť.

Noc strávená v kníhkupectve nebola dobrodružstvom v hlučnom zmysle slova. Bola tichou cestou cez vlastné spomienky, cez vôňu papiera, staré obálky a vety, ktoré človek nájde práve vtedy, keď ich najviac potrebuje.

Keď mesto stíchlo za výkladom

Vonku sa postupne vyprázdňovali chodníky. Svetlá električiek sa odrážali na mokrej dlažbe a výklad kníhkupectva žiaril ako bezpečné miesto uprostred tmavej ulice. Za sklom boli vystavené cestopisy, zbierky poézie a romány s obálkami obrátenými k svetu.

Vo vnútri bolo teplejšie než vonku, no najviac ma upokojila vôňa. Bola v nej káva, drevo, prach aj čerstvo vytlačené stránky. Taká vôňa sa nedá úplne opísať, pretože sa mieša s očakávaním. Pripomína chvíľu, keď človek otvorí novú knihu a ešte nevie, kam ho zavedie.

Prvé kroky medzi regálmi

Najskôr som prešla oddelením prózy. Prstami som sa dotýkala chrbátov kníh, niektoré boli hladké a žiarivé, iné popraskané od rokov. Pri každej som sa na okamih zastavila. Aj knihy, ktoré som nepoznala, vo mne vyvolávali pocit, že na mňa čakajú.

V bežný deň si človek vyberá titul podľa zoznamu, odporúčania alebo obálky. V noci rozhoduje skôr nálada. Zaujala ma kniha o žene, ktorá odišla žiť k moru, potom denník neznámeho cestovateľa a napokon útla zbierka básní. Čítanie sa zmenilo na pomalé počúvanie vlastnej intuície.

Pri prechádzaní policami som si všimla, že knihy vyberáme často podľa podobných znakov:

Knihy ako tichí spolubývajúci

Po polnoci začali regály pôsobiť takmer osobne. Jedna polica pripomínala izbu plnú starších príbuzných, ktorí veľa zažili a nehovoria o tom bez vyzvania. Nové vydania sa pod svetlom leskli sebavedomo, zatiaľ čo ošúchané knihy mali v sebe pokoj niekoho, kto už nepotrebuje nič dokazovať.

Sadla som si na nízku drevenú stoličku medzi esejami a literatúrou faktu. Niekoľko strán z knihy o putovaní mi pripomenulo, ako často cestujeme bez toho, aby sme skutočne odišli. Niekedy stačí zmeniť rytmus dňa, ísť domov inou ulicou alebo si pripraviť jedlo podľa receptu z cudzej krajiny.

Práve v takých chvíľach má osobné písanie podobnú silu ako čítanie. Aj krátka poznámka v zápisníku môže zachytiť detail, ktorý by inak zmizol. Na čitateľských zápiskoch ma vždy priťahuje podobná schopnosť premieňať dojem z knihy na vlastný, živý príbeh.

Malé rituály dlhej noci

Aby som zostala bdelá, pripravila som si jednoduchý nočný rituál. Uvarila som si čaj, otvorila zápisník a položila vedľa seba tri knihy, ku ktorým som sa chcela vrátiť. Nečítala som ich naraz. Každá dostala vlastný čas, vlastnú náladu aj vlastné ticho.

Medzi jednotlivými kapitolami som sa prešla po predajni. Pohyb pomáhal myšlienkam usadiť sa. Pri okne som chvíľu pozorovala dážď a v duchu si zapisovala obrazy, ktoré sa objavovali bez pozvania: prázdne námestie, modrý dáždnik, osamelé svetlo v kuchyni.

Počas takejto noci sa osvedčili drobnosti, ktoré by inokedy pôsobili celkom obyčajne:

Neskôr som si uvedomila, že tieto malé úkony nevytvárajú iba pohodlie. Dávajú večeru hranice. Vďaka nim sa dlhý čas nerozlieva bez tvaru, ale mení sa na sled okamihov, ktoré sa dajú zapamätať.

Rozhovory, ktoré vznikajú potichu

Hoci som bola v predajni sama, knihy vo mne vyvolávali pocit spoločnosti. Pri jednej básnickej zbierke som si spomenula na kamarátku, ktorá mi kedysi poslala fotografiu verša napísaného na zadnej strane účtenky. Pri cestopise som myslela na otca a jeho zvyk prinášať z dovoleniek mapy, ktoré nikdy nevyhodil.

Čítanie je zvláštny druh rozhovoru. Autor nepozná náš hlas ani náš deň, no môže pomenovať niečo, čo sme sami dlho obchádzali. V kníhkupectve je tento rozhovor ešte silnejší, pretože sa odohráva medzi stovkami ďalších hlasov.

V určitom okamihu som otvorila knihu o každodennej pozornosti a narazila na myšlienku, že pokoj nevzniká prázdnotou, ale vedomým návratom k tomu, čo robíme. Pripomenulo mi to cvičenie pre pokojnú myseľ, pri ktorom nejde o dokonalosť pohybu, ale o pokojnejší vzťah k vlastnému telu.

Ráno medzi stránkami

Najťažšia časť noci prišla tesne pred svitaním. Oči začali páliť a písmená sa miestami spájali do sivých pruhov. Človek vtedy pochopí, že čítanie nie je únik od tela. Aj najkrajší príbeh potrebuje prestávku, vodu a chvíľu spánku.

Okolo šiestej sa za výkladom objavila prvá bledá farba rána. Ulice už neboli úplne prázdne. Pekár oproti vykladal prepravky s chlebom a na rohu zastal autobus. Svet sa vracal do svojho pravidelného pohybu, zatiaľ čo kníhkupectvo ešte stále chránilo nočný pokoj.

Zavrela som knihy, no niektoré vety vo mne zostali. Neboli to nevyhnutne tie najkrajšie alebo najhlbšie. Často išlo o obyčajné poznámky, ktoré sa dotkli presného miesta v správnom čase.

Čo zostane po rozsvietení ulíc

Keď som ráno vyšla von, mesto vyzeralo známejšie než večer. Kaviareň na rohu otvárala dvere, ľudia kráčali do práce a dážď už ustal. Napriek tomu som si so sebou niesla pocit, že každodennosť môže mať skryté dvere. Stačí ich niekedy otvoriť pomalšie.

Táto noc mi pripomenula, že príbehy nepotrebujú veľké udalosti. Môžu vyrásť z vône papiera, zo zabudnutej vety, z tichého sedenia pri okne alebo z rozhodnutia nechať telefón vypnutý o trochu dlhšie. Písanie potom zachytí nie samotnú udalosť, ale jej dozvuk.

Do zápisníka som si pred odchodom napísala jedinú vetu: „Niektoré miesta nás ukryjú preto, aby sme sa k sebe vrátili.“ Večer som ju prepísala na čistú stranu a pod ňu pridala dátum; tým sa začal môj vlastný príbeh z tejto noci.