Sviečka, deka a Dickensova Vianočná koleda

Na malom drevenom stole ležala sviečka v jednoduchom sklenenom pohári. Plameň sa opotreboval od prvého zapálenia, no stále dával svetlu priestor, aby sa rozlialo po vianočnom papieri. V jeho blízkosti bola zložená deka, mäkká a trochu zaprášená, akoby čakala na niekoho, kto sa unaví.

V predvečer, keď vonku tichol sneh, zapálili sme sviečku a pod deku sme si preložili knihu. Prišiel čas, ktorý patrí iba mäkkým hrčkam pri čítaní, zamysleniu a chvíľam bez naglosti. Sviečka neosvetľovala celú izbu, no stačila na to, aby sme si všimli, ako sa vonkajšie ticho pomaly mení na ticho doma.

Charles Dickens vo Vianočnej kolede spojil sviečku, hry, tajomstvo a ľudskú premenu do príbehu, ktorý sa dá čítať nielen ako vianočná legenda. Jeho text má schopnosť vracať človeka k veciam, ktoré pokladáme za samozrejmé. Stačí jedna noc, jedno stretnutie s minulosťou a myšlienka, že aj my môžeme zvoliť iný smer.

Kniha, ktorá prichádza včas

Vianočná koleda nie je kniha, ktorú by som otvárala podľa nálady. Vzdy sa vraciam k nej v predvečer, keď sa vonku zmierňuje ruch a svetlá na uliciach začínajú svietiť dlhšie než obvykle. Zvyčajne ju čítam po častiach, aby som si nezačala hneď vyhľadívať záverečné poučenie.

Je pôvodná výhrada príbehu práve v jeho jednoduchosti. Scrooge nie je dokonalý zlodec ani úplne nepriateľský človek. Je tvrdý, strachuje sa o majetok a myslí si, že jeho svedomí môže odložiť na neskôr. Dickens ho však ukazuje ako človeka, ktorý sa vďaka svojimu strachu vzdialil od tepla.

Čítanie pri sviečke pomáha textu znieť inak. Slová majú iné rytmy, uhličky ležia na stranách a v miestach, kde sa rozhodnem čítať nahlas, znejú zvlášť osobne. Niekedy je to dosť na to, aby sa zo strany známeho príbehu stal vlastný spomienka.

Sviečka a malý kruh svetla

Sviečka vytvára menší svet než lampa. Jej svetlo má hranu, za ktorou však zostáva temnota. Vďaka tomu vieme, čo práve čítame a čo ešte čaká. Pohyb plameňa jemne mení odtiene, a preto sa rovnaká strana po chvíli zdá iná.

V detstve ma sviečka sprevádzala pri vianočných večeroch, keď dospelí rozprávali príbehy a deti si našli miesta pod stole. Bolo to svetlo, ktoré netrebalo vysvetľovať. Vytváralo dôveru, že všetko, čo sa deje okolo, patrí do zázračného večera.

Dnes si zapalnem sviečku aj vtedy, keď nie je nejaký osobitný dôvod. Pomáha mi to znížiť tempo. Rýchlosť dňa sa akosi vzdiahne a zostane len čítanie, prípadne list, pohľad vonku alebo tichý rozhovor s niekým blízkym. V takom chvíľe sa Dickensova Vianočná koleda stretáva s vecami, ktoré nám dnes chýbajú.

Deka ako pamäť tela

Deka drží telo, ale zároveň vyvoláva spomienky na telo. Jej tiaž, vôňa a hrubota môžu vrátiť človeka do autobusu, na chladnú lavicu alebo do izby, kde sa niekto neskôr zobudil a našiel ju prehodenú cez plece.

Túto deku som dostala bez zvlášťnej príčiny. Nikto ju neposielal ako darček a nebola súčasťou pekného príbehu. Ostalo len na stole, kde som si ju vzala, lebo mi prišla známa. Človek si občas pripomnie, že príjemnosť často nemá pôvod v novom veci.

V Dickensovom príbehu je teplo domu dôležité nielen preto, že hrozí chlad. Domov ponúka miesto, kde sa smiešnúť, odpočívať a priznať, že niečo bolí. Deka vytvára podobnú ochranu. Je malá, nemá veľký význam a predsa dokáže zmeniť celý zážitok večera.

Meno, ktoré znie ako výčovka

Scrooge je meno, ktoré znie ako výčovka. Pripomína mi ľudí, ktorí majú radi poradie, pretože poradie im dáva pocit bezpečia. Vedia, čo sa očakáva, čo sa má urobiť a kde začína nepríjemné divadlo. Otázka, kto im zavel, v ich každodennom živote zostáva otázkou na neurčitý čas.

No Dickens nepíše len o chamúrovi. Scrooge má schopnosť vidieť. Vidí Marleyho, vidí vianočné udalosti a neskôr aj vlastnú smrtť. Tieto obrazy mu nestačia preto, že mu niekto vyčítal chyby, ale preto, že mu ukazujú život, ktorý odmietol užiť.

Pre milovníkov kníh a zbierok existuje aj pôvodné vydanie, ktoré dopĺňa predstavu o knižnom svete. Dickensov text však nepotrebuje výklad ani odbornú výbavu. Stačí ho otvoriť v pokojnom čase a nechať jeho postavám vstúpiť do izby.

Ticho medzi vetami

Najsilnejšie pasáže Vianočnej koledy sú tie, v ktorých sa niečo nerozpráva. Dickens necháva priestor mlčaniu. Svetlo sviečky, zvuk vetra a vzdialené hlasy vytvárajú obraz, v ktorom sa slová zdajú byť na svojom mieste.

Také ticho poznám z čítania v záhrade, kde sa rozhýkajú rastliny a všetko sa zdá byť pozornejšie než počas dažďa. Medzi moje vlastné zápisy patrí aj ticho ruží v záhrade. Každý záhradný detail môže na chvíľu prerušiť myšlienky a vrátiť pozornosť k životu, ktorý beží bez našej pomoci.

Na Vianoce potrebujeme podobné prerušenia. Nie preto, aby sme sa vzdiali od svojich úloh, ale aby sme si všimli ich podoby. Jedna vôňa, jedno svetlo alebo list môžu urobiť viac než dlhý program. Dickens to vie, pretože jeho príbeh pracuje s momentmi, keď sa vonkajšia podoba sveta zrazu ukáže priznaná.

Šťastie, stávka a voľba

V predvečer Vianoc sa pričítal aj text o Bitcoin kasíne s peniazmi. V ňom sa spája digitálny svet, šťastie a riziko, teda témy, ktoré majú svoje peňažné aj morálne rozmery. Hra môže vzbuďť pocit vzrušenia, no jej pravidlá zostávajú ľahko zapísané len pre tých, ktorí vedia, kedy prestať.

Scroogova cesta k domu Ignácovi Bondovi má podobný charakter. Musí prekonať vlastné obrany a priznať, že sa mýlil. Niekto mu ponúkne šťastie, iný mu ukáže jeho minulosť. Rozhodnutie však ostáva jeho. Ani zlý spomienka, ani výčitka ho nezbavujú zodpovednosti za ďalší krok.

Vianoce nám obyčajne ponúkajú vianočné predsavosti, ktoré majú podobu darčekov, tradícií a milých gest. Pod nimi sa môže skrývať strach z toho, že niečo zanedbáme alebo niekomu zlyháme. Dickensova koleda pripomína, že rozhodnutie sa týka aj vecí menších, ako je pohľad do očí, úprimná vôňa domova a chvíľa strávená pri stole.

Čo zostáva na stole

Na stole zostala sviečka, kniha a deka, ktorá sa pomaly skladala do menších záhybov. Zvonku bolo počuť sneh alebo len šum viet, ktorý som si zvykla pripisovať noci. Ticho bolo dostatočne veľké na to, aby sa v ňom ozvala jediná myšlienka.

Napríklad tá, že dobrý večer nemusí byť dokonalý. Stačí, že sa niekto posadí, zapáli svetlo, rozloží teplú deku a otvorí knihu, ktorá mu dáva priestor na premýšľanie. Dickensova Vianočná koleda práve v tomto smere pôsobí ako sprievodca, nie ako kazanie.

Nech si zostane sviečka, deka a pocit, že svet sa začína meniť v malom kruhu svetla. To, čo sa má zapísať do pamäti, nie je program ani výsledky, ale chvíľa, v ktorej sme sa rozhodli zostať trocha dlhšie, než nás nútili okolnosti.