Vôňa dažďa na jesennej prechádzke a tiché slová o každodennosti

Prvý jesenný dážď vždy prichádza takmer nečakane. Cesta domov sa predĺži o pár zastávok, topánky navlhnú a svet dostane inú farbu – akoby ho niekto jemne prepísal cez priehľadný papier. Vôňa dažďa na jesennej prechádzke sa nedá popísať jedným slovom, no dá sa v nej zostať aspoň chvíľu.

Každý rok si hovorím, že si ju pamätám z detstva – tú vlhkosť na lícach, kvapky na nose, arómu mokrého lístia a teplej zeme. Napriek tomu ma zakaždým prekvapí, akoby ju príroda zakaždým namiešala trochu inak. Raz viac utešená, inokedy ostrejšia, vždy však naliehavá.

V takej chvíli sa zastavím. Nemusím ísť ďaleko, stačí päť minút medzi domami alebo parkom, kým vzduch okolo mňa prehovorí. Píšem si o tom často, pretože slová vracajú to, čo sa inak rozplynieva v každodennom zhone. Tieto riadky sú pokusom zostať pri tej vôni o niečo dlhšie.

Prechádzka sa stáva malým rituálom. Netreba dážďovku ani dokonalé topánky, stačí ochota byť prítomná a všímavé oči. O tom, ako sa to deje a prečo toľko znamená, píšem ďalej.

Prvé kvapky a ticho, ktoré zrazu počuť

Dážď nezačne vždy rovnako. Niekedy sa ohlási vetrom, inokedy len tlmeným šelestom na okraji strechy, potom na chodníku, napokon na lícach. Práve v tomto prechode je ukrytá zvláštna hudba jesene – zvuk, ktorý sa nedá popísať presne, no telo ho rozpozná skôr, než myseľ stihne pomenovať zdroj.

Vôňa, ktorá sa dvíha z rozpáleného asfaltu, z machu pri plote, z opadaného lístia v parku, má svoje meno aj vo vede. Ja ju však poznám skôr pocitovo: je to aróma zeme, ktorá si vydýchne po suchu, vôňa koreňov, ktoré sa zobúdzajú. Petrichor – tak to niekto nazval – a ja tomu slovu vďačím za každý jesenný november, kedy si ho pripomínam.

Kráčať v daždi znamená spomaliť. Kroky sú kratšie, dych hlbší, oči sa prispôsobia šedej svetlobe. Aj farby ustúpia, aby vynikli obrysy – holé konáre, tmavé lavičky, odlesky vo výkladoch. V tomto tlmenom svete sa dá začuť vlastný hlas vnútri, a to je vzácne.

Kroky, ktoré merajú niečo iné než vzdialenosť

Prechádzka nie je len pohybom z bodu A do bodu B. Na jeseň, zvlášť v daždi, sa stáva meradlom niečoho nehmotného – nálady, prítomnosti, ochoty neutiecť. Merala som si kroky v aplikácii, no v takomto počasí prestávam počítať a nechám sa viesť skôr nosom než mapou.

Niekedy zájdem ďalej, než som plánovala, lebo ma zavedie vôňa. Inokedy sa vrátim skôr, no s pocitom, že som stihla veľa. Topánky čľapkajú, nohy sú vlhké, ale vnútri je teplo z chôdze. Takýto malý jesenný rítus ma vždy vráti naspäť k sebe.

Cestou stretávam psov, starých pánov s novinami, deti v čiapkach, ktoré skáču do kaluží. Každý má svoj vzťah k dažďu – niekto sa skrýva, niekto sa usmieva. Rada ich pozorujem, lebo v ich reakciách sa zrkadlí to, ako sme sa my dospelí naučili dážď buď ignorovať, alebo sa mu poddať. Ani jedno nie je celkom správne, no ja sa snažím zostať niekde medzi.

Vôňa, ktorá otvára dvere do dávnejších jesenných dní

Dážď vonia po detstve. Aspoň u mňa. Pamätám si, ako sme behali po blatistej ceste za babičkiným domom, ako nás volali dnu, lebo nám tiekol z vlasov. Pamätám si teplú kašu, ponožky sušiace sa pri peci, knihu na kolenách. Vôňa jesenného dažďa v sebe nesie všetky tie teplé veci naraz, aj keď vonku je chladno.

Mozog si pamätá vône inak než slová. Nie sú v jednom riadku, skôr v celom priestore, obklopujú ma naraz. Preto sa niekedy stačí nadýchnuť mokrého vzduchu a zrazu som zase osemročná, stojím na prahu, čakám na mamu. Tie vrstvy času sa v daždi akoby prekladajú.

Aj preto si myslím, že jeseň je najliterárnejšie ročné obdobie. Všetko sa vrství, farby aj arómy, aj samotné myšlienky. Kto chce písať, nech si sadne k oknu, nech nechá kvapky písať za neho. Kto chce len čítať, nech si nájde knihu, ktorá vonia dážďom – v starých knihách sa tá vôňa občas naozaj nájde, aspoň v mojej predstave.

Kabát, šál a drobné rozhodnutia pred dverami

Pred každou jesennou prechádzkou stojím pred skriňou trochu dlhšie, než je nutné. Nie preto, že by som váhala medzi outfitmi, ale preto, že sa snažím vybrať taký, ktorý mi dovolí byť vonku o chvíľu dlhšie. Dlhší kabát, šál, ktorý nepremokne, topánky, ktoré znesú aj kaluž – to je celý jesenný šatník.

Móda sa v daždi mení. Výrazné farby strácajú sýtosť, sivé a tmavé tóny vyniknú. Kožené tašky sa lesknú, látkové tmavnú, vlna vonia po mokrej ovci. Aj to má svoje čaro. Rada pozorujem ľudí, ktorí si dali na seba záležať aj v nepriaznivom počasí – majú v sebe akúsi statočnosť, ktorú obdivujem.

Vlasy sa v daždi vlnia, mejkap sa rozpustí, oči zostanú jasnejšie. Vraveli mi to kamarátky a musím dať za pravdu. Preto si na jesenné prechádzky dávam len minimum – trochu lesku, trochu voňavky, žiadne zložité vrstvy. V takomto počasí sa krása zjednoduší, a to jej prospieva.

Park, lístie a drobné zázraky, ktoré dážď zvýrazní

Jeseň v parku je ako kniha, ktorú dážď zvýrazní žltou fixkou. Listy žltnú, červenejú, hnednú, a potom padajú – ale v mokrom počasí ich pád trvá dlhšie, akoby váhali. Vtáčiky sa skryjú, no dážďovky vychádzajú. Detaily, ktoré by som za slnečného dňa prehliadla, sa v šere vynoria.

Machy sú najkrajšie práve v daždi. Rozvinú sa, sýto zazelenajú, vôňa, ktorú majú, pripomína les. Pod nohami čľapká minuloročné lístie, huby sa vynárajú pri koreňoch, kvapky sa zachytávajú na pavučinách. Park sa stáva mikrokozmom, v ktorom sa dá stratiť aj päť minút a pritom vidieť veľa.

Takéto chvíle sú dôvodom, prečo sa vraciam k jesenným prechádzkam stále dokola. Nie preto, že by som hľadala niečo konkrétne, ale preto, že ma vždy niečo nájde samo. Stačí sa len vybrať, otvoriť dvere a nechať vzduch, nech ma vedie.

Slová, ktoré pomáhajú vôňu udržať o niečo dlhšie

Píšem si o týchto chvíľach do notesu aj do textov, ktoré potom zdieľam. Nie preto, že by som chcela niekoho poučovať, ale preto, že písanie je pre mňa spôsob, ako si vôňu a pocit ponechať dlhšie než na pár minút. Keď slová zachytia chvíľu, dá sa k nej vrátiť, aj keď dážď dávno ustal.

Čítanie má podobnú moc. Keď v knihe nájdem vetu o jesennom daždi, okamžite sa mi vyvolá tá istá aróma. Autori ako Krasznahorkai, aj klasici, aj súčasní slovenskí prozaici vedia, akú silu má táto téma. Každý ju uchopí inak, no vôňa sa v ich textoch vždy vráti.

Na stránke Red Poppy Stories píšem o takýchto momentoch pravidelne. Ak vás vôňa dažďa na jesennej prechádzke oslovuje, možno vám tamojšie riadky sadnú.

Najbližšie, keď začne popŕchať, vyberiem sa aspoň na desať minút von a zapíšem si do bloku tri slová o vôni jesenného dažďa.