Zápisky o vtákoch, ktorí prichádzajú na balkón

Balkón dlho konal iba funkciu miesta na sušenie bielizne, obed a občasné čítanie pri káve. Potom som si všimla, že sa na jeho okraji zastavujú vtáci. Najprv to boli zvedaví lastovičky, neskôr sýkorky a pisklavy. Z obyčajného priestoru sa stal pozorovateľňa, do ktorej každý deň prichádzali nové postavy.

Začala som zapisovať ich prítomnosť, pohyb, hlasy a zmenu správania podľa počasia. Čoskoro som zistila, že rozhodnúť, či ide o nového hosťa, dokážem až podľa detailov. Rozhodujúca bola farba záparkov na labke, spôsob naklonenia hlavy alebo chvíľa, kedy zmizol posledný zŕbaný hračký.

Prvý návštevník za záclonou

Prvým pravidelným hosťom bol holub domáci. Pribehol rýchlo, a predsa sa na chvíľu zastavil, akoby si overoval, či na balkóne nemá nejakého rivala. Hľadal semienky v kvetináči, potom zamieril k zábrane a odfúkol po mne mokrým zvukom. Druhý deň sa vrátil. Tretí si už povedal, že mu predsa len raz venujem pozornosť.

Podobné drobné momenty sa hromadia aj v červenom makovom blogu, kam si prenesiem časť svojich zápiskov. Medzi hostíami balkóna pribudol aj pisklav domáci. Najradšej si na podružie sadal, keď som otvorila dvere, a jeho hlasité čiknutie dokázalo vyvolať úsmev, ešte kým som ho stihla zpozerať.

Kalendár drobných návštev

V lete prichádzali najmä tuhníky obyčajní a lastovičky. Tuhníky sa držali vzduchu a zriedkavo dokázali pristánuť na dlhý chvíľu. Lastovičky zase prilietali nízko nad susedskými strechami, prudko stáčali smer a opäť mizli za rohom. Ich prítomnosť som spozorovala najlepšie podvečer, keď sa denné svetlo skracalo.

Na jeseň a v zime sa stole obmieval. pribudli sýkorky koňské, sýkorka čiernobiela a stehlík obyčajný s červenou partiou na tvári. Kŕmila som ich malými množstvami semienok, voda im stála v plytkej miske. Keď som raz nechala na parapete kôštek chleba, príletel holub, ktorý si ju okamžite prevzal. Odvtedy dávam prednosť zrnám určeným pre vtákov.

Čo odhalí ich správanie

Väčšina návštev neprebieha pokojne. Vtáky prilietajú, prerušia pohyb, skúšajú terén a často odlietajú bez zjavného dôvodu. Najmä sýkorky bývajú naozaj neuverite rýchle. Chvíľu stoja na okraji kvetináča, nasledujú sa hlavou a o chvíľu sú o niekoľko metrov ďalej. Zdá sa, že nevidia celý svet naraz, iba jeho malé kúsky.

Ako pomôcka mi poslúžil krátky sprievodca pozorovaním. Z jeho jednoduchých podnetov som si vytvorila vlastné otázky. Čo zmenu postavenia vyvolala? Smeroval let k zábrane alebo k susedom? Spieval vták pred príletom alebo až po odlete? Otázky nespôsobili, že by som zvedavo sledovala každého človeka na ulici. Práve naopak, pomohli mi zistiť, že pozornosť môže byť tichá a neinvazívna.

Balkón ako každodenná meditácia

Počas dňa sa na balkóne striedalo svetlo s tieňom susednej budovy. Zvuky mesta sem prichádzali tlmené, no ráno bolo počuť kosa, vetrík a občasné trúbenie sanitky. Sedela som tam s kávou a dávala pozor, ako sa na oblohe pomaly menia oblaky. Ani jedna pieseň nebola potrebná.

Po niekoľkých týždňoch som začala vnímať rozdiel medzi rýchlym prehliadnutím a skutočným pozorovaním. Rýchle prehliadnutie zaznamená dve vtáky na parapete. Skutočné pozorovanie zachytí, že sa jedna sýkorka chveje vietierkom, kým druhá zostáva úplne pokojná. Presný zápis mi neskôr pomohol spoznať, že som si minulý týždeň všimla úplne iného správania.

Zápisník medzi knihami

Kniha, ktorú čítam, často odložím, len čo sa na balkóne ozve neočakávaný hlas. Potom sa vrátim k vetám, ktoré som pred chvíľou čítala, a zistím, že som ich nevenovala dosť pozornosti. Na stole popri omietnutom zošite ležala šálka čaju a niekoľko drobných semienok, ktoré som na začiatku považovala za neporiadok.

Inšpiráciu k otvorenému zápisu som našla v nedokončených cestovných listoch. Aj tam zostávali medzi presnými spomienkami miesta, ktoré autor nevedel pomenovať. Tento pocit neistoty som si obľúbila aj pri vtákoch. V poznámke nebolo vždy len meno druhu, ale aj svetlo, vietor, dôvod príletu a chvíľa, keď som sa naklonila bližšie.

Ráno, ktoré si zapíšem

Jedného decembrového rána zostala na okraji záhončika iba sýkorka koňská. Vlasťami som jej ukázala prsty, ktoré držal somienko. Nerozvinula krk, iba naklonila hlavu a pozrela naň. Potom si vzala zrniečko a odletela. Toto stretnutie trvalo menej než minúta, no zostalo vo mne celý deň.

V zápise som uvedla dátum, teplotu, čas aj smer vetra. Vedela som, že presné hodiny sú zrejme nepresné, pretože som ich určila podľa obdoby na oblohe. Napriek tomu mali moje poznámky význam. Opisovali konkrétny okamih, namiesto neurčitej spomienky na „nejakého vtáka“.

Najbližšie ráno si pripravím termosku, odomknem balkónové dvere a zapíšem si presný čas prvej návštevy.