Zápisky z vlaku do Viedne

Na nástupišti bolo ešte šero a mesto sa pomaly vynáralo z noci. V ruke som držala papierový pohár s kávou, ktorá chutila trochu spálene, no v tej chvíli sa mi zdala presne taká, aká má byť. Vlak do Viedne čakal s rozsvietenými oknami a jeho kovové telo pôsobilo pokojne, takmer dôverne.

Cestovanie vlakom má zvláštny rytmus. Človek nikam nekráča, nič neorganizuje a predsa sa pohybuje. Za oknom sa menia stanice, polia, sklady, záhrady aj farby oblohy. Myšlienky, ktoré doma zostávajú zamotané, sa medzi koľajnicami často uložia do jednoduchších viet.

Do Viedne som necestovala s presným zoznamom miest, ktoré musím navštíviť. Chcela som mať priestor na náhodu, na pomalé raňajky, na výklad, pri ktorom sa pristavím bez vysvetlenia. V batohu som mala knihu, malý zápisník, šál a kozmetickú taštičku, v ktorej sa našlo viac pokoja než krásy.

Najviac som sa tešila na samotnú cestu. Na chvíle, keď sa človek nachádza medzi dvoma bodmi a nemusí ešte patriť ani jednému. Vlak vytvára dočasný svet s vlastnými pravidlami: niekto spí, niekto číta, niekto mlčky sleduje krajinu a každý má právo zostať chvíľu neviditeľný.

Ranné okná a tiché kupé

Keď sa vlak pohol, staničné svetlá sa rozmazali na žlté pásy. Oproti mne sedela žena v tmavomodrom kabáte a prezerala si cestovný poriadok, hoci ho už pravdepodobne poznala naspamäť. Vedľa nej stál papierový sáčok s raňajkami. Z času na čas sa na mňa usmiala, akoby sme už zdieľali malé tajomstvo tejto cesty.

Za Bratislavou sa krajina otvorila. Domy redli a medzi nimi sa objavovali zamrznuté polia, nízke kopce a osamelé stromy. Pozorovala som ich bez fotografovania. Niektoré výjavy si zaslúžia zostať iba v pamäti, pretože v nej získajú vlastné svetlo a nebudú sa musieť zmestiť do obdĺžnika displeja.

V zápisníku som si poznačila vetu: „Nie každá cesta potrebuje cieľ, ktorý sa dá odškrtnúť.“ Znela trochu príliš slávnostne, ale nechala som ju tam. Ranné cestovanie je zhovievavé k podobným vetám. Človek ešte nie je úplne prebudený a môže si dovoliť myslieť mäkšie.

Medzi stránkou a krajinou

Knihu som otvorila až po prekročení hranice. Bol to starý román z antikvariátu, s ohnutým rohom a menom bývalej majiteľky vpísaným na prvej strane. Také knihy si so sebou nesú viac než príbeh. Majú vôňu cudzích izieb, odtlačky prstov a neviditeľné prestávky, počas ktorých ich niekto odložil.

Nad tým, čo mi starý román pripomenul, som premýšľala práve vtedy, keď vlak prechádzal popri rieke. Kniha ma naučila vnímať cestu pomalšie. Každá strana bola ako ďalší úsek trate, každá odbočka v príbehu ma prinútila pozrieť sa z okna a skontrolovať, kde sa nachádzam.

Čítanie vo vlaku má svoje zvláštne prerušenia. Hlas sprievodcu, otvorenie dverí, šuchot kabáta, krátke zastavenie na stanici. Namiesto toho, aby rušili sústredenie, pripomínajú, že príbeh neprebieha vo vákuu. Aj literatúra patrí do sveta zvukov a pohybu.

Malé rituály na ceste

Na každej dlhšej ceste si vytváram drobné rituály. Pred odchodom si kúpim kávu, po prvej hodine si dám vodu a tesne pred príchodom si upravím šál. Nie je v tom márnivosť. Skôr potreba vrátiť sa k sebe po čase strávenom v anonymnom priestore.

Suchý vzduch vo vlaku a skoré vstávanie sa rýchlo podpíšu na pokožke. Do taštičky si preto balím jednoduché veci, ktoré nevyžadujú veľa premýšľania. Pri citlivej pleti sa mi osvedčilo prečítať si pred cestou praktického sprievodcu kyselinou azelaovou, aby som vedela, čo jej dopriať a čo radšej nechať doma.

Aj obliekanie na výlet je malým cvičením pozornosti. Vybrala som si mäkký sveter, pohodlné nohavice a kabát s veľkými vreckami. Viedenské ulice si žiadajú trochu elegancie, no vlak si pýta predovšetkým pohodlie. Najlepšie oblečenie na cestu je podľa mňa také, v ktorom môžeme pokojne sedieť, kráčať aj nečakane zmoknúť.

Príchod medzi staré fasády

Viedeň nás privítala bledým slnkom a chladným vzduchom. Z hlavnej stanice som kráčala pomaly, bez snahy čo najskôr sa dostať na konkrétne miesto. Mesto bolo veľké, no nepôsobilo neprístupne. V jeho uliciach sa miešali električky, vôňa pečiva, kroky ponáhľajúcich sa ľudí a fasády, ktoré si pamätali viac sezón než väčšina okoloidúcich.

Zastavila som sa pri výklade malého obchodu s papiernictvom. Medzi zošitmi a pohľadnicami ležali staré perá, pohľad na ktoré vo mne prebudil detskú radosť. Kúpila som si jedno tenké modré pero, hoci som ich doma mala dosť. Niektoré predmety si človek neprinesie preto, že ich potrebuje, ale preto, že sa stanú dôkazom konkrétneho dňa.

Neskôr som sedela v kaviarni pri okne. Objednala som si koláč s marhuľami a sledovala ľudí, ktorí vstupovali dnu s červenými lícami. Viedenský ruch mal vlastnú melódiu. Nebol hlučný, skôr vrstvený: cinkanie šálok, šepot pri susednom stole, električka za oknom a dážď, ktorý začal dopadať na chodník.

Čo zostane po návrate

Cesta späť býva iná než cesta tam. Človek už pozná smer a mesto sa pomaly mení na spomienku. Vo vlaku som si všimla, že si nepamätám všetky názvy ulíc ani presné poradie miest, ktoré som navštívila. Pamätala som si však svetlo na fasáde, teplo šálky v dlaniach a pocit, že som celý deň nikam nemusela utekať.

V zápisníku pribudlo niekoľko nesúvislých viet. O strome pri stanici, o starom mužovi s novinami, o dievčati, ktoré zaspalo s hlavou opretou o okno. Neboli to veľké udalosti, no práve z nich sa výlet skladal. Každodennosť sa počas cestovania nevytráca; iba sa ukáže v ostrejšom svetle.

Keď som vystúpila doma, mesto bolo rovnaké ako ráno, hoci som sa naň pozerala inak. V taške som mala knihu, nové pero a niekoľko omrviniek z koláča. Najcennejšie som si však priniesla v pamäti: vedomie, že krátka cesta môže človeka vyviesť z obvyklého tempa a vrátiť mu pozornosť k veciam, ktoré bývajú príliš tiché.

Na podobný výlet stačí málo: pohodlné oblečenie, zápisník, kniha a chvíľa bez presného plánu. Praktickým začiatkom je kúpiť si lístok, odložiť telefón na prvú hodinu cesty a zapisovať si to, čo by si pamäť po návrate sama vybrala.